Bolel ju každý jeden, aj ten úplne najmenší sval v tele. Tušila, že prešlo niekoľko hodín, odkedy od nej odišli rozzúrení smrťožrúti. Vďaka Malfoyovi im nemala čo povedať a oni sa to napokon dozvedeli aj sami, keď na ňu použili legilimenciu. Jediné jej šťastie, že ju nezabili hneď, lebo pre nich nebolo užitočná, bolo, že je Hermiona Grangerová. Mohla by pre nich fungovať ako návnada, ale keďže sa Voldemort nenachádzal nikde na dosah, aby rozhodol, čo s ňou, museli na neho počkať.

Stála opretá o stenu, kam ju pred pár hodinami pripútali a snažila sa nemyslieť na to, aká je ubolená, smädná a hladná. Zatvorila oči. Odmietala neplakať, pretože aj tak vedela, že plač jej nepomôže; vtedy sa v zámke znova ozvalo zašramotanie kľúča. Zovrelo jej všetky vnútornosti. Chcú ju znova mučiť? Prečo? Už predsa zistili, že nič nevie! Očami rozšírenými hrôzou sa snažila preklenúť tmu. Dvere sa otvorili, najprv ju oslepilo mäkké svetlo a potom zazrela Malfoyovu tvár. Rýchlo za sebou zatvoril, podišiel k nej a skúmavo sa na ňu zahľadel.

„Do pekla!" uniklo mu z pevne zovretých pier. Zamračil sa na ňu a zacelil jej dve veľké rezné rany na kľúčnej kosti a pár siniek na lícach. Ona ho iba mlčky pozerala, nechávajúc si svoje otázky pre seba. Už jej predsa raz povedal, aby sa ho prestala pýtať.

Znova zodvihol prútik, no tento raz ho nenamieril na ňu. Hermiona neveriacky hľadela na jeho tvár, kým jej sústredene dával prútikom dole magické okovy. Keď bola konečne voľná, ruky jej spadli pozdĺž tela ako mŕtve údy handrovej bábiky. Pokúsila sa nimi pohnúť, aby si mohla pomasírovať ubolené a stuhnuté zápästia, ale nič sa neudialo. Svaly ju odmietali poslúchať.

Zodvihla hlav a bezmocne sa pozrela na Malfoya. Ten na ňu hľadel s niečím, čo bolo skoro veľmi podobné ľútosti, ale Hermiona v jeho očiach identifikovala aj niečo iné. Niečo, čo bolo oveľa zreteľnejšie. Tušila, že to bol strach. Možno mala byť prekvapená, ale strach bol už súčasťou jej života tak dlho, že jej prišlo prirodzené, keď ho cítil aj niekto ako Draco Malfoy.

Pristúpil k nej, uchopil jednu jej ruku svojimi a kým ju jemne masíroval, vysveľoval jej, ako sa má dostať z domu a ich pozemku. Potom ruky vymenil a Hermiona na neho stále iba ohromene hľadela, načúvajúc jeho slovám. Nedokázala sa rozhodnúť, čo ju šokovolo viac. Bolo to to, že jej vysvetľoval, ako utiecť alebo fakt, že sa jej naozaj dotýkal?

Zrazu ju bez varovania potiahol za ruku a ťahal za sebou ku dverám.

"Poď," prikázal jej, "musíme sa ponáhľať."

Nestihla ani prikývnuť a už sa za ním poslušne potkýnala, kým ju viedol spleťou zatuchnutých tmavých chodieb podzemia. Keď konečne vyšli na prízemie, pre Hermionine oči navyknuté na temnotu to bol šok. Dala si ruku pred tvár, aby si zatienila oči.

Kráčali, alebo skôr bežali, pretože Malfoy sa jej nebol ochotný prispôsobiť, po dlhej chodbe, na konci ktorej boli obrovské presklené dvere na terasu. Pár metrov od tých dvier Draco zastal a vtiahol ju do nejakej miestnosti.

"Pamätáš si, ako sa dostaneš k miestu, odkiaľ sa môžeš premiestniť?" spýtal sa jej pošepky.

Hoci bola Hermiona stále mierne dezorientovaná, na smrť unavená a dobitá, mlčy prikývla na znak toho, že si to zapamätala.

"Dobre," hlesol a vzdychol si. "Budeš tam musieť bežať. Viem, že si unavená, ale neviem, ako dlho bude dom prázdny, takže..."

Hermiona znova prikývla a rozšírenými očami mu hľadela do tváre. Bolo to vôbec skutočné? Chcela sa ho opýtať, prečo to robí, no vedela, že by jej neodpovedal. Takže iba brala, čo sa jej núkalo a nevŕtala sa v tom príliš. Siahol po kľučke, otvoril dvere a vykukol na chodbu. Keď sa k nej znova otočil, zdalo sa jej, akoby na chvíľu zaváhal, no napokon siahol do vrecka habitu a vytiahol odtiaľ prútik. Jej prútik! Vrhla sa k nemu a akonáhle sa dotkla toho dôverne známeho kúska dreva, zabrnelo jej v tele, keď ňou prešla dôverná energia. Obaja vyšli z miestnosti na chodbu.

"Choď," stručne jej prikázal a rukou ukázal na dvere na terasu.

Hermiona sa zvrtla, urobila pár krokov a načiahla sa po kľučke, ale potom sa zarazila a ruku stiahla. Otočila sa a vrátila sa pár krokov späť.

"Ďakujem," zašepkala a nerozhodne tam postávala. Vedela, že musela ísť, že musela byť rýchla a čo najnenápadnejšia, ale ona tam len stála vedomá si toho, že je na voľnom a dobre viditeľnom priestranstve a každou sekundou, čo tam na neho nepohnute zíza, si koleduje o dolapenie.

"Choď už, Grangerová," popohnal ju na nahnevaným hlasom, no ona v ňom akosi spoznala chvenie, ktoré jej spôsobilo na tele zimomriavky. Nespúšťal z nej oči.

"Nebudeš...? Nebudeš mať z toho...?"

"Viem sa o seba postarať," presvedčivo povedal skôr, než mohla dokončiť vetu.

Prikývla. Akú inú odpoveď vlastne čakala? A ak by povedal, že ho teraz zrejme čaká cruciatus alebo niečo horšie, čo by urobila? Vrátila by sa tam? Vrátila by sa znova do podzemia, do svojej mučiarne? Bola rada, že jeho odpoveď bola taká, aká bola.

Hermiona sa už chcela otočiť a konečne sa odtiaľ dostať preč, no vtedy si plne uvedomila, že drží v ruke prútik. A že s ním môže urobiť čokoľvek. Vybrala sa k nemu a rýchlo ho zatlačila naspäť do neznámej miestnosti. Tušila, že sa jej to podarilo iba preto, lebo ho prekvapila. Inak by nemala najmenšiu šancu.

„Čo to, do šľaka, robíš?" zlovestne zasyčal, stopa paniky v jeho hlase bola dosť zreteľná aj pre ňu.

„Legilimens!" vyslovila tichým, no pevným hlasom.

Musela vedieť, prečo to všetko robí, hoci si nerobila veľké nádeje, že sa jej podarí dostať sa mu do hlavy. No on ju nechal! Veľmi dobre vedela, že Malfoy oklumenciu ovláda a určite je v nej oveľa lepší, než ona v legilimencii, takže si bola vedomá toho, že keby len trochu chcel, nemala by proti nemu šancu. Ale necítila žiadne zábrany, nemusela prekonávať jeho odpor, ktorý by aj tak nebola zdolala.

Dovolil jej prezrieť si jeho myšlienky! Nemala tušenia prečo, no v tej chvíli sa vážne nestarala.

000

„Možno by sme mali pritlačiť k stene tú malú humusácku suku," premýšľal nahlas Crabbe a Draco sledoval, ako Goyle horlivo prikývol.

„Aj tak si o to koleduje už od prvého ročníka."

Draco zaťal zuby. Nahlas si odfrkol. „Ona za tie problémy nestojí."

„Problémy?"

„Nemyslíš si, že riaditeľ si nevšimne, ak zmizne jeho obľúbená šprtka, že nie?" zatiahol a arogantne nadvihol jedno obočie.

000

Krok po krôčiku sa k nej približoval, z vrecka na habite nepozorovane vytiahol prútik. Odvrátil tvár a zamumlal zaklínadlo. Nevšimla si to. Samozrejme, že si to nevšimla, na to bola príliš vydesená!

„Zbohom, Grangerová!" ticho vyslovil a strčil do nej. Skôr, ako sa preklopila cez zábradlie, zbadal v jej očiach výraz číreho zdesenie.

Rýchlo sa predklonil, sústredil sa na kúzlo a nespustil ju z pohľadu ani na stotinu sekundy. Metlu nasmeroval presne vedľa nej, no bolo ťažké uržať krok s rýchlosťou jej pádu. Videl, ako sa po nej začala zúfalo načahovať, no nedosiahla. Prižmúril oči, cítil, ako sa mu na čele vytvorili kropaje potu. Už len pár metrov a zabije sa! No tak, Grangerová, chyť sa jej! opakoval si stále dokola.

000

"Idem sa pozrieť, či je niekto aj na poschodí," ponúkol sa Draco, nečakal na otcov súhlas a vybehol hore schodmi. Akonáhle im bol z dohľadu, strhol si masku. Vedel, že žena s mužom, ktorí teraz ležali mŕtvi na podlahe vo svojej obývačke, mali dve malé dcéry. Nemohol dovoliť, aby sa k nim dostali prví.

Prehľadával izbu za izbou, bol si istý, že tam boli, iba sa niekam schovali. Keď ich konečne našiel, srdce sa mu vzrušene rozbúchalo. Natiahol k nim ruku, no obe sa vystrašene odtiahli.

„Nebojte sa," prihovoril sa im. Mohli mať tak sedem alebo osem rokov. Boli to dvojičky. „Dostanem vás odtiaľto, sľubujem."

„Draco, našiel si niekoho?" ozval sa jeho otec z prízemia.

„Nie! Všetko som prezrel, nik tu nie je."

000

„Čo spravíme teraz?" spýtal sa Draco pri večeri, do úst si vložil kúsok mäsa a pomaly, lenivo prežúval.

Jeho otec lebadolo pokrčil plecami. „To nezáleží na mne, ale na Temnom pánovi. Samozrejme, on rozhodne, čo s ňou urobíme, ale myslím si, že ak nič nevie, nebude nám viac na nič. Ale je podozrivé, že sme nič nenašli..."

„Takže ju zabijete?"

„Prirodzene."

Stisk ruky, v ktorej držal pohár povážlivo zosilnel. „Iste. A kedy sa Temný pán vráti?"

„Zajtra."

Pohár s hlasným pukotom praskol.

000

Odklonila prútik a odvrátila pohľad. Nechcela, aby videl slzy vďaky a dojatia, ktorá sa jej práve natlačili do očí. Párkrát naprázdno preglgla a zamrkala, snažiac dať sa dokopy.

„Poď so mnou," zašepkala hlasom, ktorý nespoznávala.

„Nemôžem."

„Ale..."

„Nie! Neodídem, Grangerová," dôrazne povedal a ona k nemu zodvihla hlavu. Prikývla. Možno mu nerozumela, ale rešpektovala ho. Musela. Napokon, zachránil jej život a to nie iba raz. „A teraz choď."

Nemala na výber a ani tam dlhšie nechcela a nemohla zostať. Zvrtla sa, opatrne vyšla z miesnosti a kráčala k balkónovým dverám.

"Dávaj si pozor."

Zamrazilo ju. Bolo to povedané tak potichu, tak jemne, že takmer pochybovala, že si to nevymyslela. Znovu sa k nemu otočila. Z nejakých nevysvetliteľných dôvodov mala chuť rozbehnúť sa a skočiť mu do náručia. Len tak. Skoro ako keby bola schopná vycítitiť, že to potrebuje. Alebo to možno tak zúfalo potrebovala ona a toto mala byť len zásterka. Tak či onak, jej zdravému rozumu sa aj tak tá myšlienka priečila. Samozrejme, že nič také neurobila. Možno to bude niekedy v živote ľutovať, ale v tej chvíli sa príliš bála jeho a najmä svojej reakcie, nech by už bola akákoľvek.

"Ty tiež," konečne vyslovila.

Videla, ako Dracova tvár nepochopiteľne stvrdla, pevne zovrel pery a prikývol. „Urobím, čo bude v mojich silách." Potom sa otočil, začal kráčať naprieč dlhou chodbou a ona sa rozbehla v ústrety slobode.